Jdi na obsah Jdi na menu
 


Půlnoční slunce-16.kapitola (slovensky)

8. 8. 2011

 

16. Kapitola

 
Pripravený alebo nie (Ready or Not)

 
Losy ma zrejme nikdy neuspokoja, ale ja som nechcel ísť veľmi ďaleko. A v rezervácii to bolo všetko, z čoho som ja a Alice mohli získať výživu.

Alice momentálne veľa nelovila. Iba ma dosť dlho sledovala. Nebola smädná, len bola mojím spoločníkom na tomto veľmi potrebnom a zbytočnom výlete. Potrebnom, lebo som si zajtra nemohol dovoliť ani ten najmenší smäd. A zbytočný, pretože je jedno, koľko losov zabijem, keďže Bellina vôňa ma znova dostala.

Ani by ma nenapadlo, že aj teraz.

Večer som dokončil štvrtého losa a cítil som sa plný až po okraj, keď mi Alice položila ruku na rameno Edward, myslím si, že to bude dosť. Pozrel som sa hore a stretol som sa s jej očami. Medzi obočím mala malú vrásku. Jedným ťahom som si rozpačito utrel kútik úst. Robíme to tak dlho, že to bolo umenie u nášho druhu a my sa málokedy zašpiníme.

"Vrátime sa? Alebo si chceš vyskúšať teóriu, že upíry nemôžu ochorieť?" Podpichovala ma.

"Som hotový." Odpovedal som.

"Dobre. Jasper už na mňa čaká a... niekto čaká na teba."

"Prepáč." Cítil som sa vinný, že som ju vzal so sebou, keď to ona nepotrebovala, ale nemohol som sa tešiť na ďalšie kolo s mojou rodinou.

"To je v poriadku. Nebudú robiť veľké problémy. A táto cesta bola pre Bellu."

Zúžil som oči a zamumlal som. "Pre Bellu."



Zasmiala sa jej zvonivým smiechom a začala sa vracať späť.
No tak, pomalý tréner. Potrebuješ sa zmeniť skôr, než pôjdeš k nej domov, však?

Dostal som sa domov pred ňou, samozrejme. Oprel som sa o stenu a čakal som na ňu s úsmevom, keď sa konečne dohnala.

"Pomalý tréner?" opýtal som sa s predstieranou nevinnosťou.

Zažmurkala na mňa očami a vyrazila do domu. Nenasledoval som ju dychtivo, ale chcel som to mať za sebou. Bella pôjde spať skoro a ja si nechcem nechať ujsť tento moment.

Keď som zaváhal vo dverách, počul som Emmeta hovoriť "Rose, no tak, urobil to dobre. Prejav mu nejakú tú dôveru."

"To je len preto, že tam vždy bolo priveľa svedkov." Sykla späť.

"To nie je pravda..." Emmet sa začal dusivo smiať "On je s ňou sám v jej izbe veľa nocí alebo o tom nevieš?"

"Ďakujem Emmet..., ale ja si nerobím starosti z jeho hrozného, zvráteného správania." Zdôraznila slovo ´zvrátené ´, pri ktorom som sa prikrčil. "Mám to tu rada. Skutočne sa nechcem znova tak skoro sťahovať. To je všetko."

Emmet bol príliš zaneprázdnený smiechom, keď som konečne vošiel dnu. Otočil sa a pozrel sa na mňa, čo urobilo jeho smiech ešte viac búrlivým. Zavrtel som hlavou a snažil som sa zbaviť jeho myšlienok.

"TY zajtra všetko zničíš." Rosalie na mňa zakričala.

Pozrel som sa na podlahu, nie preto, žeby som bol v rozpakoch, ale preto, aby som ovládol svoj hnev. Nebol by som schopný sa zastaviť, ak by povedala niečo o Belle.

"Rosalie, prosím.." začal Carlisle.

"Ach, aký to má zmysel Carlisle? Už urobil jeho rozhodnutie. Vybral si ju namiesto sestry. Namiesto nás všetkých."

"To nie je ten prípad." Carlisle pokračoval pevným hlasom.

"Hej. Je to nazývané viera Rosalie." Pripojila sa Alice.

"Všetci ho len obraňujete, robíte to len horším ako to je..." Prižmúrila oči a zamerala sa na mňa "Asi je čas na jedlo."

To bol.

"


Edward nie!" Alice zakričala, ale už bolo neskoro. Predtým, než som to vedel, už som bol vo vzduchu skákajúc na Rosalie. Počul som jej zavrčanie, keď som sa zrazil s Emmetom, ktorý sa vrhol medzi nás. Rozvinul jeho obrovské paže, aby ma zastavil, ale nemohol som zastaviť vrčanie, ktoré zo mňa vychádzalo. Do očí bijúco som sa zadíval do Rosaliinych páliacich očí, keď vycedila zuby ale nevydala žiaden zvuk.

Uvedomil som si, že upokojujúca vlna pokoja sa rozprestiera nado mnou. Jasper sa snažil zmierniť situáciu, ale nestačilo to, aby som ovládol svoj hnev.
Bol som pripravený to skúsiť a bojovať s Emmetom, keď som na svojej hrudi pocítil ruku. Esme.
Pozerala sa na mňa priamym, prosebným pohľadom. V jej mysli som videl svoju vlastnú tvár. Vyzeral som ako... ako upír. Okamžite som sa strhol, takmer bezvládne v Emmetovom náručí. Rosalie vybehla z izby jedným mihnutím oka a Emmet ma pustil.
"Emmet, mal by si ísť za ňou." Povedala Alice s obavami. "Teraz Emmet... nemyslím si, že Esme chce mať zničenú celú kuchyňu."
Emmet sa na mňa dlho pozeral. Ale nebol nahnevaný, len zmätený. Nenávidel vyberať si strany. Ťažko si povzdychol a išiel do kuchyne.
Už som sa chystal vyletieť do svojej izby, keď Carlisle prehovoril.
"Dovedieš sem Bellu... stretnúť sa s rodinou, Edward?"
Zazrel som naňho na pol sekundy predtým, než som sa pomaly otočil s vyčítavým pohľadom a mračiac sa na Alice.
"Len som povedala Carlislovi na zajtra niekoľko možných budúcností, to je všetko." povedala s nevinnosťou v jej hlase a očiach.
Bolo nemožné neveriť jej. Na sekundu som mihol očami na Jaspera, keď som Carlislovi odpovedal: "Neviem."
Moje ucho zachytilo rýchle rozbitie smerujúce z kuchyne.
"Ak by si sa sem rozhodol priviesť Bellu, bol by som viac ako rád, aby som ju privítal." Carlisle pokračoval.
"Aj ja by som sa s ňou rada... rada stretla." Začala Esme, keď prichádzala zo zadnej časti domu. "Ale teraz by som chcela zachrániť to, čo zostalo z mojej kuchyne alebo je to Emmetova práca."
Vrelo sa usmiala a zmizla.
Jasperove myšlienky naplnili moju myseľ: Neviem, priniesť Bellu sem Edward... Nie som si istý..." Mal strach, že nebol dosť silný. Pozrel som na neho so zúženými očami.
"Prejav mu nejakú dôveru Edward." Vyslovila Alice horko.
"Len sa drž ďalej." Vyštekol som na Jaspera ignorujúc Alicin prenikavý pohľad.
Potreboval som sa dostať preč. "Prepáčte." Zašepkal som, kým som vyletel do svojej izby a zabuchol za sebou dvere.
Nemohol som to ešte urobiť. Každý deň bol fuška. Zoznámiť moju rodinu a Bellu. Niekedy som nevedel, či som mal ochrániť Bellu pred mojou rodinou a pred sebou alebo ochrániť moju rodinu pred Bellou? Zavrtel som hlavou, keď som sa pozrel na oblečenie v skrini. Potreboval som byť znova pri Belle. Moje obavy, zdá sa, boli rozptýlené, keď som sledoval jej spánok.
Našiel som biele tričko a modré rifle, keď sa ozvalo slabé zaklopanie na dvere. Keď som ignoroval jej myšlienky, vošla dnu.
"Oh, prestaň byť melodramatický Edward." Alice chodila bez súhlasu. "Len som ťa chcela vidieť predtým, ako odídeš. To je všetko."
Otočil som sa k nej, keď si sadla na moju dlhú čiernu koženú sedačku, prekrížiac si ruky tesne na hrudníku.
"Miluješ ju a ako náhle si uvedomíš, len ako veľmi to budeš zastavovať, všetko sa to znova rozvážne naplní." Vtipkovala a žmurkla na mňa. Nemohol som si pomôcť a napoly som sa usmial. V poslednej dobe som si skôr myslel, že som bol odsúdený a skľúčený, keď som si vytiahol béžový sveter.
"Ponáhľaj sa, skoro už zaspí.... dobre, snaží sa." Povedala mi Alice zatiaľ čo sledovala môj výber oblečenia. Potom sa uchechtla blokujúc si myšlienky, ktoré ju pobavili a vybehla von z izby. Prezrel som si oblečenie a premýšľal som, čo to asi bolo. Ponáhľal som sa osviežiť a prezliecť.
Vybehol som z domu a utekanie lesom ma nadľahčilo takmer okamžite. Rýchlosť a vietor ma zbavili všetkých ťažkostí, ktoré som cítil v dome. Nepotrebný vzduch bol vítaný v mojich pľúcach a ja som ho dýchal.
Bella rýchlo zaspala, ale jej telo nevyzeralo celkom uvoľnené. V ušiach mala slúchadlá, v ktorých hudba ešte stále hrala. Napadlo ma, či by som to nemal vypnúť. Ale rozhodol som sa, že nie. Sčasti preto, lebo som ju nechcel zobudiť a sčasti preto, lebo to bola len zámienka, aby som sa jej dotkol. Potriasol som hlavou.
Namiesto toho som si sadol do hojdacieho kresla a premýšľal som o nasledujúcom dni. Mohol by som byť sám s Bellou dosť dlho?
Žiadny svedkovia... Vnútri sa mi pripomenul netvor. Nebolo to také silné ako predtým. Netvor zostal slabším. Ale ešte stále tam bol. Uzavrel som sarkasticky.
Bella sa zdala byť pokojnejšia ako sa noc prehĺbila.
Sledoval som jej stabilné dýchanie a dýchal som zhlboka jej vôňu. Pálilo to. Zvykaj si. Povedal som si a vdýchol som ešte hlbšie.
Rozmýšľal som, že ráno odídem a výlet zruším.
Premietal som si túto konverzáciu v mysli. Povedal by som jej starý ´niečo mi do toho prišlo´ dôvod. Ale vedel som, že Bella by netrpezlivo čakala i v daždi, len aby skontrolovala, či bol konkrétny dôvod dosiahnutý. A ja, by som sa samozrejme, priznal.
Niekoľko nasledujúcich hodín by bolo strávených množstvom výhovoriek a potom rozhodnutí, akú reakciu by Bella na každú zvolila. Usmial som sa pre seba. Bol som celkom dobrý v hádaní, čo by mohla povedať alebo urobiť.
V mojej mysli som mohol ísť vez všetky odôvodnenia, ale nebol by som schopný prinútiť sa, aby som čo i len jeden z nich použil.
Chcel som udržať Bellu v bezpečí a ja som sa ešte nerozhodol o jej bezpečí so mnou? Toto ma robilo slabým. Toto nie je sila, ktorú vo mne Esme vidí. Alebo viera, ktorú ma Alice. Alebo každé Tanyino slovo, ktoré mi povedala, keď som utiekol do Denali pred nie dlhým časom.
Bol som skutočný netvor. Nemal by som ju ohroziť, keď si nie som na sto percent istý, že... Unikol som od mnoho rôznych scenárov v mojej mysli. Niektorých, ktoré som mal, keď som prvýkrát narazil na vôňu Belly Swanovej. Nutkanie nekontrolovateľnej túžby. Nedostatok starostlivosti o to, čo sa stalo potom, čo som ju zožral. Hneď to bolo skutočne pochované. Nie. Nie kompletne. Ale bolo to menšie. Menšie? Spýtal som sa sám seba. O koľko menšie? Dosť na posledný deň?
Na toto som nevedel odpovedať. Chcejúc sa zbaviť vinných myšlienok, pozrel som sa von z okna. Všetko bolo to ešte stále mimo. Svet ešte spal. Moje oči sa zastavili na Bellinom nákladiaku. Nepatrne som sa strhol, keď som si spomenul na dohodu, s ktorou som v zhone súhlasil. Zajtra bude šoférovať. V tom. Mal by som tam ísť a odstrániť rotor. Takto nebude mať inú možnosť, než mi dovoliť ísť po moje auto. Ale neurobil by som z nej idiota. Bella by vedela, že som mal niečo dočinenia so znepojazdnením jej auta.
Krátko po svitaní Charlie vyrazil. Keď sa jeho auto stratilo za cestou, pozrel som sa späť na spiacu krásku nie príliš ďaleko odo mňa. Mala by vstať skoro. Mal by som odísť. Ale nemohol som prinútiť svoje nohy, aby sa pohli.
Vyskočil som z Bellinho okna a teraz som stál pri stene vedľa vchodových dverí. Nemala by mať možnosť vidieť ma z hora v tomto uhle. Počúval som jej ponáhľanie. Myšlienkami som bol ešte ponurý. Nevedel som, či tu mám byť, stále pripravený ísť cez deň ako bolo naplánované. Nechcel som nechať Bellu, ale tiež som nechcel sklamať svoju rodinu. A najviac zo všetkého som nechcel byť dôvodom, aby Bella prestala existovať. Otriasol som sa. Ja som silný. Povedal som si. Samozrejme, že som. Ale tieto slová sa mi zdali prázdne.
Počul som jej kroky ako schádza dole po schodoch a predtým, než som to vedel, bol som otočený k dverám a rukou som jemne zaklopal.
Klop, klop, klop.
Niet cesty späť.

 
Bolo tam menšie oneskorenie, kým zápasila so závorou, ale ako náhle sa dvere otvorili, stretol som sa s jej očami. Boli široké a nadšené. Prezrel som si ju a okamžite mi došlo, prečo sa Alice smiala môjmu výberu oblečenia. Toto mojej nálade značne pomohlo a ja som sa zasmial, keď som povedal: "Dobré ráno."
"Čo sa deje?" odpovedala úzkostlivo.
"Ladíme spolu."
Zasmiala sa so mnou. Ten zvuk bol ako melódia.
Zamkla dvere, keď som kráčal k jej nákladiaku. Stál som vedľa dverí spolujazdca, ľutujúc svojho rozhodnutia, ktorému sa už neubránim.
Bella mala na tvári nádych samoľúbosti, keď prehovorila: "Máme dohodu." Pripomenula mi. Potichu som nasadol, keď mi zvnútra odomkla dvere.
"Kam to bude?" Spýtala sa.
"Zapni si pás - už aj tak som dosť nervózny."
Prižmúrila na mňa oči keď to urobila.
"Choď severne na sto jednotku." Poručil som.
Sledoval som jej tvár keď šoférovala. Snažila sa zamerať predovšetkým na cestu, ale občas sa jej oči na chvíľu odtrhli na moju stranu. Kontrolovala, keď som sa na ňu pozeral. Ale nemohol som od nej odtrhnúť oči.
Uvedomil som si, že šla pomalšie ako zvyčajne.
"Máš v pláne dostať sa z Forksu ešte pred súmrakom?"
"Tento nákladiak je dosť starý na to, aby bol tvojmu autu starým otcom - maj trocha úcty." vyštekla naspäť.
Nakoniec sme opustili mestské hranice a obyčajné domy boli nahradené zeleňou, stromami a porastom.
"Zaboč doprava na sto desiatku." Pokynul som znova a usmial som sa, keď som zámerne dodal "Teraz pôjdeme, pokiaľ sa cesta neskončí."
Sledoval som, ako sa jej trochu rozšírili oči a jej kĺby na volante trochu zbledli. Reakcia, ktorú som predpovedal.
"A čo tam bude, až skončí cesta?" spýtala sa.
"Lesný chodníček."
"Pôjdeme pešo?"
"Je to problém?" Vedel som, že by som nemal byť príliš potešený.
"Nie" povedala.
"Neboj sa, je to asi len päť kilometrov alebo tak a nemáme naponáhlo."
Neodpovedala. Šli sme teraz potichu a zámerne som sledoval jej tvár. Zdala sa byť znepokojená, nervózna. Bolo to preto, že si konečne uvedomila, že nechce byť so mnou sama? Rozhodne nie v prázdnom lese. Ešte stále nehovorila. Toto ma privedie k šialenstvu.
"Na čo myslíš?" Takmer hrubo som prerušil ticho.
"Len premýšľam, kam asi ideme,"
"Je to také miesto, kam rád chodím, keď je pekné počasie." Pozrel som sa z okna a ona tiež. Mraky ustupovali.
"Charlie hovoril, že dnes bude teplo."
"A povedala si Charliemu, čo budeš robiť?"
"Nie." odpovedala. Nepovedala to jej otcovi?
"Ale Jessica si myslí, že spolu ideme do Seattlu?" Aspoň niekto vedel, že bola so mnou. Nemohol som sa pošmyknúť.
"Nie, povedala som jej, že si to zrušil - čo je pravda."
"Nikto nevie, že si so mnou?" Ako mohla byť taká hlúpa, nevie pochopiť, čoho som bol schopný?
"To záleží na tom... predpokladám, že si to povedal Alice?"
"To veľmi pomôže, Bella." Aký vhodný čas na vtipy. Neodpovedala a ja som dodal tvrdšie "Si taká deprimovaná z Forksu, že máš samovražedné sklony?"
"Povedal si, že by ti to mohlo spôsobiť problémy, keby... keby sme spolu boli verejne."
"Takže ty si robíš starosti o moje problémy, ktoré by to mohlo spôsobiť mne - keby si neprišla domov?" Zamrmlal som tak pomaly, že je tu možnosť jej lovu.
Po zvyšok cesty sme šli mlčky. Keď som teraz hovoril, bolo to len ako zavrčanie alebo nadávky, ktoré som nechcel, aby Bella počula.
Prišli sme na začiatok úzkej vyznačenej cesty. Bella zaparkovala nákladiak na konci a vystúpila. Chvíľu som čakal a sledoval ju, ako si vyzliekla sveter a obviazala si ho okolo pása. Mala na sebe tričko bez rukávov. Jej slonovinová pleť vyzerala jemne. Teplo. Potriasol som rýchlo hlavou a pozrel na oblohu. Slnko sa začalo rozžiarovať a robilo deň teplejším. Vystúpil som a svoj sveter som položil na sedadlo. Potom som zabuchol dvere nákladiaku a zachytil som Bellinu pozornosť.
Presunul som svoje telo smerom do rozľahlého lesa, ktorý nás čaká. Otočil som tvár cez rameno, keď som povedal "Tadeto." Z môjho hlasu bolo ešte stále cítiť rozrušenie.
"A chodníček?" spýtala sa Bella so strachom v hlase.
"Povedal som ti, že na konci cesty je chodníček, nie že po ňom pôjdeme."
"Žiadny chodníček." v jej hlase sa objavovala panika. Konečne reagovala ako by mala.
"Nedovolím, aby si sa stratila."
Zdala sa, akoby bola zaskočenániečím, čo chcela povedať, keď som sa k nej otočil a uškrnul sa. Jej oči sa stretli s mojimi a ja som bol zmätený tým, že som v nich videl smútok. Prečo by mala byť smutná?
"Chceš ísť domov?" spýtal som sa potichu. Nechcel som, aby šla, ale nemohol som ju nechať vystrašenú.
"Nie." odpovedala a potom prikročila ku mne bližšie, aby potvrdila jej odpoveď.
"Deje sa niečo?" Môj hlas bol teraz pokojnejší.
"Nie som dobrý turista. Budeš musieť byť veľmi trpezlivý." povedala nešťastne.
"Viem byť trpezlivý - keď sa veľmi snažím." Pozrel som sa dole na jej tvár s úsmevom, snažiť sa zmierniť jej strach. Veľmi to nepomohlo.
"Zoberiem ťa domov." Sľúbil som nakoniec v nádeji, že zmiernim jej pochybnosti.
"Ak chceš, aby som zvládla päť kilometrov džungľou a došla tam pred západom slnka, tak by si mal vyraziť." povedala trpko.
Nerozumel som, prečo by mala byť teraz nahnevaná. Zamračil som sa na ňu, ale ona mi neodpovedala. Tak som vyrazil do lesa a ona ma nasledovala. Zdalo sa, ako by sa uvoľnila, keď sme vošli hlbšie. Nechcel som jej pády, takže by som ju mal držať stranou od všetkého vlhkého papradia a machu. Ak sme sa stretli s prekážkami, ako sú padlé stromy alebo kamene, tak som jej pomohol. Zdvihol som ju opatrne za lakeť. Teplo jej pokožky ma ohromilo zakaždým. A mohol som počuť, ako jej srdce zrýchlilo. Nebol som si istý, či to bola správna vec. Išli sme väčšinou v tichosti, ak som nepoložil nejakú otázku. Dnes som sa pýtal ľahké otázky. Povedala mi, že zabila všetky rybičky, ktoré chovala a ja som sa musel nahlas smiať. Bola to taká úľava, keď som sa mohol smiať týmto spôsobom. Tak otvorene. Bol to dobrý pocit.
Prechádzali sme zeleným bludiskom ľudským tempom. Neobťažovalo ma ísť pomaly. Znamenalo to viac času s Bellou. Staré stromy pokračovali, keď sme išli po mojej ceste. Teraz sme už boli blízko lúky a slnko sa k nám začalo prerážať. Mohol som počuť mierny prúd a vidieť vpredu biele, fialové a žlté divoké kvety.

 
"Už sme tam?" Bella sa posmievala.
Usmial som sa, že sa jej nálada zdvihla. "Takmer. Vidíš to svetlo pred sebou?"
Bella zažmurkala "Hm. Mala by som?"
"Možno je ešte skoro na tvoje oči."
"Čas navštíviť očného." Teraz bola viac šťastná. Jednoducho som sa na ňu usmial.
Po ďalšej chvíli Bella pridala do kroku. Nechal som ju viesť. Šla takmer dychtivo do žiarivých žltých odtieňov. Vošla na dokonalú okrúhlu lúku a rozhliadla sa, všímac si jej krásu. Ja som zostal v tmavom tieni a ostražito som ju sledoval. Otočila hlavu, aby ma našla a potom otočila i telo a oprela sa očami o moje. Môžem to urobiť? Môžem jej ukázať čo som? Ona to samozrejme vedela, ale vidieť to... nebolo by to veľa? Dovolila by mi, aby som ju vzal k autu skôr ako začne kričať? Ticho som si pre seba povzdychol ako ma Bella pozorovala. Očakávanie na tvári. Na moje prekvapenie urobila krok smerom ku mne a usmiala sa. Nepohol som sa. Znova urobila ďalší krok ku mne a vystrela ruku, aby ma povzbudila. Rýchlo som dvihol ruku, aby som ju zastavil. Nechcel som ju dostať príliš blízko
Dobre, je čas. Posledný krát som sa zhlboka nadýchol a vyšiel som do žiary poludňajšieho slnka.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář